Bye15Bye - Milujeme zákazníkov

Už som asi viackrát spomínal, že ľudia tvoria nevyčerpateľnú studnicu blbostí. V poslednej dobe mi ale začali pripomínať zombie nákazu z niektorých hororových sérií. Keď si už myslíte, že ste ten mor spacifikovali do rozumných hraníc, prepukne o niečo neskôr a inde. Ako choroby ­ svet bez nich je len čistá utópia, ktorá neexistuje.

Kolegyňa napríklad narazila na jedinečný prípad. Teóriu o tabuľke "Použite druhú pokladňu" sme si už opisovali. Mysleli sme si, že sme ju dostatočne pokryli, ale mýlili sme sa. Zákazníčka po výzve, aby si prešla na druhú stranu, vošla rovno do pokladničnej zóny, položila si knižky na blízku stoličku a čakala za kasou na zaplatenie.

Ale aspoň sa ozvala. Mnohí zákazníci sa vyjadrujú exotickým jazykom "ani bú, ani mú". Len čakajú, tíško, aby si ich pre istotu nik nevšimol, ale zároveň sa ich nervozita zvyšuje, čím dlhšie ich nikto nezaregistruje. A to všetko len preto, aby ste im podali knižku, ktorú majú rovno pred sebou.

Lidički sú tu na Slovensku takí múdri, až sa niekedy čudujem, prečo ešte nežijeme v raji na Zemi. Na pulte sa ocitli dve polystyrénové gule a nejaké knižky. Zákazníčky som sa spýtal, či to všetko je jej, načo mi bez náznaku toho, že by si uvedomila, čo jej práve išlo z úst, odpovedala "Nie, len tieto dve gule." Bolo to náročné, ale dokázal som udržať špeciálny druh poker fejsu.

Iná pani sa veľmi zaujímala o 3D pohľadnice. Prevelice sa divila, prečo k nim nie sú obálky. Keďže tu už nejaký ten rôčik­dva­tri­štyri­päť robím, s istotou som jej vysvetlil, že za celú dobu, čo na pobočke pracujem, sme nikdy k 3D pohľadniciam nemali zadarmo obálky. Ale stále si húdla svoje. Keď som ju opätovne zrušil, že skrátka nemá pravdu, len nahodila PFFF výraz, zaplatila a odišla. MVP (význam si skúste domyslieť).

Sem sa hodí aj pomerne čerstvá príhoda z hlbokej studnice ľudovej múdrosti pri výmenách. Klasika ­ výmena, poprosím chvíľočku, o minútku príde vedúca, spraví ju. Práve ale bola odbehnutá, a tak musela zákazníčka čakať o dve minúty dlhšie. Keď sa vedúca zjavila, spustila tirádu, ktorej k Meliškovej legendárnej intenzite chýbali už iba kreatívne nadávky. Čím ďalej, tým viac sa rozkrikovala a slovne inzultovala najprv vedúcu, potom kolegyňu, ktorá ju prišla podporiť a nakoniec aj kolegu, a zasa znovu a dokola. Ostatní zákazníci chudáčikovia nevedeli, ako sa majú tváriť alebo zachovať.

Až prišiel moment, kedy zadrela "Ja som zákazník, ja si tu môžem kričať, koľko chcem!". Ja som inak veľmi mierumilovný a pokojný človek, ktorého je ťažko vytočiť. Pani sa podarilo ma dostať do výbušného stavu skutočne rýchlo, jednoducho už diplomatické prostriedky nebolo možné použiť.

Zhučal som na ňu z plných pľúc "Prestaňte tu už hučať (do tralala)!!!". Zrejme nečakala, že sa jej niekto postaví, a tak ostala natoľko zaskočená, že sa zmohla len na pár odfrknutí a sklapla. Konečne. Áno, nebolo to práve profesionálne, ale bola by sa na predajni rozkrikovala možno až podnes, keby ju niekto neutol.

Poviem Vám, nie je tu zďaleka taká sranda ako kedysi. Ale túto kapitolku už radšej utnem. Idem makať, aby mohli zmradi z vedenia začo ísť na letné dovolenky.